Vychází nové číslo časopisu Era 21 – 3/2016

Udržateľný nerast Peter Szalay

„Každý, kdo věří, že exponenciální růst může v konečném světě pokračovat donekonečna, je buď blázen, nebo ekonom.“ Kenneth E. Boulding, ekonóm. Druhý májový týždeň tohto roku sa začalo búranie jedného z najväčších priemyselných areálov v Brne, areálu Vlněna. Komplex veľkorysých niekoľkopodlažných industriálnych hál a spektakulárnych priestorov bude zrovnaný so zemou, aby na zelenej lúke mohlo vyrásť 80 tisíc m2 kancelárií. Prečo sa tieto abstraktné dáta metrov štvorcových a počtov parkovacích miest nevedia vtesnať do širokorozponových železobetónových konštrukcií starých pradiarní, prečo je ich potrebné nahradiť novými? Odpoveď na túto otázku nemožno hľadať v racionálnom premýšľaní sedliackym rozumom, ale v logike ekonomických prepočtov, úverových prísľubov a výsledkov obchodovania na burze. Paradoxnosť súčasného maximalizovania produktivity a rastu, ktorý má zabrániť upadnutiu do krízy, je, že už ani tak nepotrebujeme samotné produkty, potrebujeme predovšetkým udržiavať ekonomický rast.

Kde sa však v tomto systéme stratilo pragmatické myslenie architektov, zakorenené v potrebách fyzického sveta? Kde sa stratili ambície architektov prostredníctvom nových priestorových koncepcií reálnych domov a miest transformovať spoločnosť? Architektúra je jedným z tých polí, kde sa ukazuje absurdnosť systému akcelerujúceho produkciu. Nie je čas hľadať iné ciele, iné spôsoby života, ktoré by architektúra napĺňala? Slovami architekta a teoretika Piera Vittoria Aureliho: „Povedať dosť (miesto viacej) znamená redefinovať, čo vlastne naozaj potrebujeme na to, aby sme mohli žiť dobrý život – teda život, kde menej je akurát dosť.“

Toto číslo časopisu je sondou do praxe architektov „heretikov“, pôsobiacich mimo koľaj paradigmy rastu. Hovorí o architektoch a užívateľoch architektúry, ktorí sa dobrovoľne uspokojujú s málom, hľadajú riešenia pre nekonzumný a neexploatačný spôsob života, no neprekračujú brány asketizmu, za ktorými je pôžitok zakázaný.